J.K. Rowlingová píše o tom, prečo prehovorila na tému pohlavia a rodu

Z anglického originálu preložila Dana Vitálošová.

Nie je pre mňa ľahké písať túto esej. Dôvody vám prezradím čoskoro. Teraz nastal čas na to, aby som vám bližšie vysvetlila celú tú kauzu, spojenú s toľkou toxicitou. Ani trochu netúžim svojím textom k spomínanej toxicite prispieť.

Pre tých z vás, ktorí o tom ešte nepočuli: v decembri minulého roka som na svojom Twitteri vyjadrila podporu Mayi Forstaterovej, účtovníčke, ktorá prišla o prácu za svoje, údajne „transfóbne“, tweety. Sťažovala sa kvôli tomu na súde, ktorý sa zaoberá otázkami zamestnania (Employment Tribunal). Žiadala súd, aby rozhodol, či je presvedčenie o tom, že pohlavie je biologicky determinované, zákonom chránené. Sudca Tayler rozhodol, že nie je.

O trans tému som sa začala zaujímať počas približne dvoch rokov, ktoré predcházali Mayinmu prípadu. Pozorne som v týchto rokoch sledovala debatu o pojme rodovej identity (gender identity). Absolvovala som stretnutia s trans ľuďmi a prečítala rozmanité knihy, blogy a články od trans ľudí, expertov na gender, intersexuálov, psychológov, expertov na práva detí, sociálnych pracovníkov a lekárov. Sledovala som aj diskusie online a v tradičných médiách. Môj záujem bol zčasti profesionálny, pretože práve píšem sériu kriminálok, ktorá sa odohráva v súčasnosti. Moja fiktívna postava, žena-detektívka, je práve vo veku, kedy by sa pravdepodobne zaujímala o tieto záležitosti a bola nimi ovplyvnená. Na druhej strane bol môj záujem aj osobný, ako vysvetľujem nižšie.

Ako som si robila prieskum a vzdelávala sa, na mojej Twitterovej stene sa množili obvinenia a vyhrážky trans aktivistov. Pôvodne to spôsobil jeden jediný „like“. Keď som sa začala zaujímať o rodovú identitu a problematiku transrodovosti, rozhodla som sa robiť si snímky obrazovky komentárov, ktoré ma zaujali, ako pripomienku toho, čo chcem ďalej skúmať. Jedného dňa som omylom namiesto snímky obrazovky stlačila „like“. Tento jeden „like“ zobrali ľudia ako dôkaz môjho „wrongthinku“ (tento termín pochádza z diela Georga Orwella 1984, pozn.prekl), a odštartoval vytrvalé, menej-intenzívne útoky.

O niekoľko mesiacov neskôr som svoj nezamýšľaný „like“ doplnila sledovaním Magdalen Bernsovej na Twitteri. Magdalen bola úžasne odvážna mladá feministka a lesba, zomierajúca na agresívny nádor na mozgu. Označila som „follow“, pretože som ju chcela osobne kontaktovať, čo sa mi aj podarilo. No keďže Magdalen bola veľkou obhájkyňou dôležitosti biologického pohlavia a neverila, že by lesbám mali nadávať do transfóbiek kvôli tomu, že nechcú chodiť s trans ženami s penisom, twitterovskí trans aktivisti si v hlavách spojili veci a útoky na sociálnych sieťach sa zintenzívnili.

Spomínam toto všetko len preto, aby bolo jasné, že som veľmi dobre vedela, čo sa stane, keď podporím Mayu. To už som zažila hádam štyri alebo päť „cancellations” (zrušení). Vyhrážky násilím som očakávala, aj to, že ma obvina ako doslova vraždím trans ľudí mojou nenávisťou. Neprekvapilo ma ani, že mi nadávali do „píč“ a „kráv“ a samozrejme ani pálenie mojich kníh, hoci jeden obzvlášť násilný muž mi napísal, že ich kompostoval.

Čo som neočakávala bolo, že po mojom „zrušení (cancellation)“ dostanem takú obrovskú lavínu emailov a listov, ktorých absolútna väčšina pozostávala z vyjadrení podpory a vďaky. Ich autormi a autorkami boli rôznorodí milí, empatickí a inteligentní ľudia, pochádzajúci zo všetkých možných oblastí – niektorí sa v práci stretávajú aj s diagnózou rodovej dysfórie a s trans ľuďmi. Všetci títo ľudia majú veľké obavy z toho, ako jeden socio-politický pojem ovplyvňuje politiku, lekársku prax a ochranu práv detí. Domnievajú sa, že mladí ľudia, homosexuáli a práva žien či dievčat sú v ohrození. No najmä sa obávajú súčasnej atmosféry strachu, ktorá neprospieva nikomu – a najmenej zo všetkých trans mládeži.

Po mojom verejnom vyjadrení podpory pre Mayu som si od Twitteru dala na niekoľko mesiacov pauzu, pretože som vedela, že neprospieva môjmu duševnému zdraviu. Vrátila som sa len preto, že som tam počas pandémie chcela zdieľať knihu pre deti zdarma. No aktivisti, ktorí zjavne samých seba považujú za dobrých, progresívnych ľudí, sa hneď vyrojili, v domnení, že mi môžu hovoriť, čo môžem a nemôžem povedať. Pridali aj obvyklé obvinenia z nenávisti, mizogýnne nadávky a, najmä, – pomenovanie, ktoré pozná každá žena v tejto debate – TERF.

Ak neviete – a prečo by ste mali? – „TERF“ je skratka, ktorú vymysleli trans aktivisti, a skracuje termín „Trans-Exclusionary Radical Feminist“ (radikálna feministka vylučujúca trans ľudí). V súčasnosti touto nálepkou označujú obrovskú a rôznorodú skupinu žien, ktorých veľká väčšina sa k radikálnemu feminizmu nikdy nehlásila. Príkladov takzvaných „TERF“ žien je mnoho – nazvali tak napríklad matku homosexuálneho dieťaťa, ktorá sa bála, že jej potomok chce podstúpiť tranzíciu („zmeniť pohlavie“, pozn. prekladateľky), aby uniklo homofóbnej šikane; ako aj doposiaľ celkom nefeministickú staršiu pani, ktorá sa zaprisahala nikdy viac nevstúpiť do predajne Marks & Spencer, pretože tu povoľujú akémukoľvek mužovi, ktorý sa identifikuje ako žena, používať ženské skúšobné kabínky. Iróniou je, že radikálne feministky v skutočnosti nevylučujú trans ľudí – do svojho feminizmu zahŕňajú trans mužov, pretože tí sa narodili ako ženy.

No mnohým ľuďom, inštitúciám a organizáciám, ktoré som kedysi obdivovala, stačil strach z obvinenia z TERF-ovstva na to, aby sa podriadili taktikám pieskoviska. „Povedia, že sme transfóbni!“ „Povedia, že nenávidím trans ľudí!“ Čo ďalej? Povedia, že máte blchy? Hovoriac z pozície biologickej ženy, mnohí ľudia by si mali nechať narásť pár.. (čo je nepochybne doslova možné, aspoň podľa ľudí, ktorí argumentujú, že rybka Klaun očkatý dokazuje, že ľudia nie sú dimorfný druh).

Prečo to teda robím? Prečo hovorím nahlas? Prečo si len potichu a opatrne nerobím svoj prieskum?

Mám päť dôvodov, prečo ma nový trans aktivizmus znepokojuje a prečo som sa rozhodla verejne prehovoriť.

Po prvé, vediem charitatívnu organizáciu, ktorej cieľom je zmierňovanie chudoby v Škótsku, obzvlášť zameranú na pomoc ženám a dievčatám. Moja organizácia, okrem iného, podporuje projekty pre ženy vo väzení a určené obetiam domáceho a sexuálneho násilia. Financujem tiež výskum roztrúsenej sklerózy, čo je ochorenie, ktoré sa veľmi odlišne prejavuje u mužov a u žien. Dlhšie som presvedčená o tom, že nový trans aktivizmus má (alebo má potenciál mať, ak sa všetky jeho požiadavky naplnia), významný dopad na mnohé oblasti, ktoré podporujem, pretože sa snaží podryť právnu definíciu pohlavia a vymeniť ju za rod (gender).

Druhým dôvodom je, že som bývalá učiteľka a zakladateľka detskej charity, vďaka čomu sa zaujímam rovnako o školstvo ako o ochranu detí pred násilím. Ako mnohí iní ľudia, aj ja mám veľké obavy z toho, ako hnutie za práva trans ľudí vplýva na obe tieto oblasti.

Za tretie, ako často cenzúrovanú autorku ma zaujíma téma slobody prejavu, ktorú som verejne obhajovala a stále obhajujem, dokonca aj pred Donaldom Trumpom.

Štvrtý dôvod začína zachádzať do osobnej sféry. Som znepokojená obrovským nárastom počtu mladých žien, ktoré chcú podstúpiť tranzíciu („zmenu pohlavia“, pozn. prekl.) a tiež zväčšujúcou sa skupinou tých, ktoré chcú prejsť detranzíciou (vrátiť sa k svojmu pôvodnému pohlaviu), pretože svoju voľbu oľutovali. Znepokojuje ma aj to, že tieto dievčatá v niektorých prípadoch nezvrátiteľne pozmenili svoje telá a nikdy nebudú môcť mať deti. Niektoré hovoria, že sa rozhodli prejsť tranzíciou vtedy, keď zistili, že ich priťahuje rovnaké pohlavie a teda ich tranzícia bola zčasti podmienená homofóbiou, či už v spoločnosti alebo v rodine.

Väčšina ľudí asi netuší – ja som rozhodne netušila, kým som si túto tému dôkladne nenaštudovala – že pred desiatimi rokmi chceli tranzíciu podstúpiť z veľkej väčšiny muži. Tento pomer sa teraz obrátil. Veľká Británia zažila 4400% nárast počtu dievčat, ktorým odporučili zmenu pohlavia. Z tohto percenta tvoria veľkú časť dievčatá s autizmom.

Rovnaký fenomén zažili aj Spojené štáty. Americká lekárka a výskumníčka Lisa Littmanová túto záležitosť začala v roku 2018 bližšie skúmať. V jednom rozhovore povedala:

„Rodičia v internetových fórach popisovali zvláštne vzorce trans-identifikácie, v rámci ktorých sa viaceré priateľky či dokonca celé partie kamarátok v tom istom čase rozhodli, že sú trans. Bolo by nezodpovedné, keby som ako potenciálne faktory nebrala do úvahy rolu spoločenskej ‚nákazlivosti‘ (contagion) a vplyv rovesníkov.”

Littmanová spomenula Tumblr, Reddit, Instagram a YouTube ako faktory, ktoré prispievajú ku vzniku rýchlo-nastupujúcej rodovej dysfórie (Rapid Onset Gender Dysphoria). Táto výskumníčka verí, že si mladí ľudia vytvorili v rámci trans témy „obzvlášť nepriepustné názorové bubliny“.

Jej prieskum spôsobil veľký rozruch. Bola obvinená zo zaujatosti a zo šírenia dezinformácií o transrodových ľuďoch, zavalená cunami urážok a objektom koordinovanej diskreditačnej kampane. Vedecký žurnál výsledky jej prieskumu stiahol z webu a kým ich znovu uverejnil, podrobil ich opätovnej kontrole. Jej kariéra utrpela podobným spôsobom, ako kariéra Maye Forstaterovej. Lisa Littmanová sa odvážila spochybniť jeden zo základných pilierov trans aktivizmu, podľa ktorého je rodová identita človeka vrodená, rovnako ako sexuálna orientácia. Aktivisti nástojili na tom, že nikoho nemôžno presvedčiť o tom, že je trans.

Mnohí súčasní trans aktivisti argumentujú, že ak nenecháte rodovo dysforického tínedžera podstúpiť tranzíciu, spácha samovraždu. Psychiater Marcus Evans v článku, kde vysvetľuje, prečo odišiel z Tavistocku (to je názov kliniky, ktorá v Anglicku rieši problémy transrodovosti, pozn. prekl.), hovorí tento lekár, že sa tvrdenia o nevyhnutnom spáchaní samovraždy „nezhodujú s výsledkami prieskumov alebo štúdií v tejto oblasti. Neodrážajú ani prípady, s ktorými som stretol počas desiatok rokov svojej psychoterapeutickej praxe“.

Popisované skúsenosti mladých trans mužov (biologických žien, pozn. prekl.), odhaľujú skupinu pozoruhodne citlivých a múdrych osôb. Čím viac týchto skúseností s rodovou dysfóriou som prečítala, popisujúc úzkosť, disociáciu, poruchy príjmu potravy, sebapoškodzovanie a nenávisť k samým sebe, tým viac som sa zamýšľala, či by som tiež neskúsila tranzíciu, ak by som sa narodila pred 30 rokmi. Vidina úniku zo ženstva by bola veľmi lákavá. Ako tínedžerka som sa potýkala so závažnou obsesívno-kompulzívnou poruchou. Keby som vtedy na internete bola našla komunitu a sympatie, ktoré som nenachádzala vo svete okolo mňa, tiež by ma bývali mohli presvedčiť stať sa tým synom, ktorého si môj otec želal a otvorene to priznával.

Keď čítam teóriu rodovej identity, spomínam si, ako som sa v mladosti cítila mentálne bezpohlavná. Pamätám si Colettin popis samej sebe ako „duševného hermafrodita“ a slová Simone de Beauvoir: „Je prirodzené, keď budúca žena cíti rozhorčenie z obmedzení, ktoré plynú z jej príslušnosti k ženskému pohlaviu. Ozajstnou otázkou nie je, prečo by ich mala odmietnuť: mali by sme skúmať, prečo ich akceptuje.“

Keďže som v 80tych rokoch nemala realistickú možnosť stať sa mužom, boli to knihy a hudba, ktoré mi pomohli prežiť moje psychické problémy, ako aj dohľad spoločnosti a odsúdenie, ktoré toľké dievčatá nútia viesť v puberte vojnu proti svojim vlastným telám. Na moje šťastie som objavila vlastné vnímanie svojej inakosti a zmiešané pocity z toho, že som žena, reflektované v dielach iných žien – spisovateliek a hudobníčok, ktoré ma uisťovali, že napriek všetkému, čo sexistický svet hádže na ľudí so ženským telom, je v poriadku necítiť sa vo svojej vlastnej hlave ružovo, volánikovo a poddajne; je v poriadku cítiť zmätok, temnotu, cítiť sa sexuálne aj asexuálne, neisto z toho, kým ste.

Jedno chcem, aby bolo jasné: viem, že tranzícia bude riešením pre niektorých rodovo dysforických ľudí. Vďaka hlbokému skúmaniu tejto témy však viem aj to, že výskumy konzistentne hovoria o 60-90% rodovo dysforických tínedžeroch, ktorí zo svojej dysfórie vyrastú. Znovu a znovu mi hovoria „aby som sa stretla s nejakými trans ľuďmi“. Stretla som sa. Okrem niekoľkých mladých ľudí, ktorí boli všetci veľmi zlatí, náhodou poznám ženu, ktorá samú seba popisuje ako transsexuálku a ktorá je odo mňa staršia. Hoci otvorene hovorí o svojej minulosti muža-geja, vždy mi prišlo zaťažko uvažovať o nej ako o komkoľvek inom než o žene a verím (a rozhodne dúfam), že je so svojou tranzíciou spokojná. Keďže je staršia, podstúpila dlhý a dôkladný proces evaluácie, psychoterapie a sociálnej tranzície. Súčasná explózia trans aktivizmu tlačí na odstránenie takmer všetkých komplexných systémov, ktorými boli kedysi kandidáti na zmenu pohlavia nútení prejsť. Muž, ktorý nezamýšľa ísť na žiadnu operáciu, ani brať hormóny, si teraz môže zaobstarať legálnu zmenu pohlavia (Gender Recognition Certificate) a stať sa tak z pohľadu zákona ženou. Mnohí ľudia o tom nevedia.

Žijeme v najmizogýnnejšom období, aké som kedy zažila (mizogýnia znamená nenávisť k ženám, pozn. prekl.) V 80tych rokoch som si predstavovala, že moje budúce dcéry, ak by som nejaké mala, sa budú mať omnoho lepšie než ja. No keď vidím súčasný antifeminizmus a pornom presýtenú online kultúru, mám dojem, že sa situácia pre dievčatá podstatne zhoršila. Nikdy som nevidela, že by ženy boli tak ponižované a dehumanizované, ako v súčasnosti. Od Trumpovej dlhej histórie obvinení zo sexuálnych útokov a jeho chvastania sa ako ženy „chytá medzi nohami“, cez hnutie incelov („nedobrovoľne celibátnych mužov“), ktorí sú naštvaní, že s nimi ženy nechcú mať sex, až po trans aktivistov, ktorí vyhlasujú, že TERF potrebujú dostať päsťou a prevychovať – muži celého politického spektra súhlasia, že si ženy pýtajú o problémy. Po celom svete ženy počúvajú, že majú sklapnúť, inak uvidia.

Čítala som všetky argumenty o tom, že ženstvo nesídli v tele, ako aj tvrdenia, že biologické ženy nemajú spoločné skúsenosti. Považujem ich tiež za hlboko mizogýnne a regresívne. Je tiež zrejmé, že jedným z cieľov popierania dôležitosti pohlavia, je podrývanie toho, čo niektorí považujú za kruto segregacionistickú myšlienku – že ženy zdieľajú podobnú biologickú realitu, alebo realitu, ktorá ich spája do súdržnej politickej triedy. Stovky emailov, ktoré som obdržala v posledných dňoch potvrdzujú, že toto podrývanie znepokojuje aj mnohých iných ľudí. Už nestačí, aby ženy boli spojencami trans ľudí. Ženy majú akceptovať a priznať, že medzi nami a trans ženami neexistuje žiaden rozdiel.

Avšak, ako už povedali mnohé iné ženy predo mnou, „žena“ nie je prevlek. „Žena“ nie je ideou v mužskej hlave. „Žena“ nie je ružový mozog, obľuba topánok na opätku ani žiaden ďalší sexistický koncept, ktorý sa teraz z nejakého dôvodu považuje za progresívny. Zároveň, „inkluzívny“ jazyk, ktorý ženy volá „menštruátori“ a „ľudia s vulvami“ mnohým ženám pripadá odľudštený a ponižujúci. Chápem, prečo trans aktivisti tento jazyk považujú za vhodný a empatický, no pre tie z nás, na ktoré násilní muži pľuli ponižujúce nadávky, nejde o neutrálne, ale o nepriateľské a odcudzujúce pojmy.

Čo ma privádza k piatemu dôvodu, kvôli ktorému som hlboko znepokojená dôsledkami súčasného trans aktivizmu.

Už viac než 20 rokov som na očiach verejnosti a nikdy som verejne neprehovorila o tom, že som obeťou domáceho násilia a sexuálneho útoku. Nie preto, že by som sa hanbila, no vracať sa k nim a spomínať na ne, je traumatické. Mám tiež tendenciu ochraňovať svoju dcéru z prvého manželstva. Nechcela som si privlastniť históriu, ktorá patrí aj jej. No nedávno som sa jej opýtala ako by sa cítila, keby som túto časť svojho života zverejnila a povzbudila ma, aby som tak urobila.

Tieto skutočnosti nespomínam preto, že by som chcela vzbudiť sympatie, ale zo solidarity s tou obrovskou skupinou žien, ktoré zažili niečo podobné, a ktorým vynadali do nenávistných ľudí, keď vyjadrili obavu zo straty priestorov určených iba pre ženy.

Nebolo ľahké uniknúť z môjho prvého násilného manželstva, no teraz som vydatá za naozaj dobrého a zásadového muža, viac v bezpečí, než som si kedy vedela predstaviť. No jazvy, ktoré mi po násilí a sexuálnom útoku ostali, nemiznú, nech ste milovaná akokoľvek, bez ohľadu na to, koľko ste zarobili peňazí. Moja večná ľakavosť je už rodinným vtipom – dokonca aj ja si uvedomujem, aká je smiešna – ale modlím sa, aby moje dcéry nikdy nezažili to, kvôli čomu teraz neznášam náhle hlasné zvuky, alebo zistenie, že za mnou stojí niekto, koho som nepočula prichádzať.

Ak by ste sa ocitli v mojej hlave, vedeli by ste, ako sa cítim, keď čítam o tom, že trans žena zahynula rukou násilného muža – našli by ste v mojej hlave solidaritu a spriaznenosť. Až v kostiach cítim hrôzu, v ktorej tá trans žena musela prežiť svoje posledné sekundy na Zemi, pretože som tiež zakúsila chvíle slepého teroru z vedomia, že jediné, čo ma drží pri živote, je nespoľahlivá schopnosť sebaovládania môjho útočníka.

Verím, že väčšina transrodových ľudí nielenže nepredstavuje pre iných ľudí žiadne riziko, no sú zraniteľní práve z tých dôvodov, ktoré som popísala. Trans ľudia potrebujú a zaslúžia si ochranu. Rovnako ako u žien je najpravdepodobnejšou príčinou ich smrti vražda zo strany sexuálneho partnera. Trans ženy, ktoré pracujú v sex biznise, najmä čierne trans ženy, sú obzvlášť v ohrození. Podobne ako ďalšie obete domáceho násilia a sexuálneho násilia, necítim nič než pochopenie a solidaritu s trans ženami, ktoré zažili násilie zo strany mužov.

Takže, chcem aby trans ženy boli v bezpečí. Zároveň ale nechcem ohroziť biologické ženy a dievčatá. Keď otvoríte dvere verejných záchodov a šatní ktorémukoľvek mužovi, kto verí, alebo cíti, že je ženou – a, ako som povedala, legálna zmena pohlavia sa teraz nemusí odvíjať od podmienky absolvovania operácií, či brania hormónov – potom otvárate dvere všetkým mužom, ktorí nimi chcú vojsť. Tak to proste je.

V sobotu ráno som si prečítala, že škótska vláda pokračuje so svojím kontroverzným plánom na legálnu zmenu pohlavia (gender recognition), ktorý bude v skutočnosti znamenať, že jediné, čo bude muž potrebovať na to, aby sa „stal ženou“, je povedať, že ženou je. Aby som použila módny výraz, bola som „triggered“. Vysilená vytrvalými útokmi trans aktivistov na sociálnych sieťach, keď som iba chcela dať deťom spätnú väzbu na ilustrácie, ktoré počas karantény nakreslili k mojej knihe, strávila som väčšinu dňa na veľmi temnom mieste v mojej hlave, kde sa mi dookola prehrávali spomienky na závažný sexuálny útok, ktorý som zažila ako dvadsaťročná. Ten útok sa odohral v období, kedy som bola zraniteľná a muž zúročil túto príležitosť. Nemohla som tie spomienky vytesniť a iba ťažko som potláčala hnev a sklamanie z toho, ako sa táto vláda zahráva s bezpečnosťou dievčat a žien.

V neskorý sobotný večer, skrolujúc detskými obrázkami pred uložením sa k spánku, som zabudla na prvé pravidlo na Twitteri – nikdy, nikdy neočakávaj vyváženú konverzáciu – a zareagovala som na to, čo som považovala za ponižujúce označenie pre ženy. Vyjadrila som svôj názor na dôležitosť pohlavia a odvtedy za to platím. Bola som transfóbna, piča, sviňa, TERF, zaslúžim si zrušiť, päsťou po hube a smrť. Ty si Voldemort, povedal mi jeden človek, zjavne s pocitom, že to je jediná reč, ktorej rozumiem.

Bolo by bývalo o toľko ľahšie tweetnuť schválený hešteg – pretože, samozrejme, že práva trans ľudí sú ľudské práva, a samozrejme, že na životoch trans ľudí záleží – potom by som pozbierala woke cookies a vyhrievala sa v žiare „virtue-signalling“ (preložiteľné ako „ostentatívne dávanie najavo svojej cnostnosti“, pozn. prekl.). V konformite je radosť, úľava a bezpečie. Citujúc opäť Simone de Beauvoir, „…je nepochybne pohodlnejšie vydržať slepé otroctvo, než pracovať na vlastnom oslobodení; aj mŕtvi sa na tejto zemi majú lepšie než živí“.

Mnoho žien sa, oprávnene, bojí trans aktivistov, viem to preto, že sa mi tieto ženy ozvali a popísali mi svoje skúsenosti. Boja sa doxxingu, straty zamestnania alebo spôsobu obživy a tiež majú obavy z násilia.

No nech sú neustále útoky na mňa akokoľvek nepríjemné, odmietam sa skloniť pred hnutím, o ktorom verím, že svojou snahou o podrytie termínu „žena“ ako politickej a biologickej triedy pácha preukázateľné škody a poskytuje predátorom väčšie krytie, než málokto v histórii. Stojím po boku tých odvážnych žien a mužov, homosexuálnych, hetero a trans, ktorí sa zastávajú slobody prejavu a myslenia a tiež práv a bezpečia jedných z najzraniteľnejších: mladých homosexuálnych detí, krehkých tínedžerov a žien, ktoré potrebujú a želajú si zachovať priestory určené iba pre ženy. Prieskumy verejnej mienky hovoria, že tieto ženy predstavujú veľkú väčšinu a netýkajú sa iba tých, ktoré mali dostatočné šťastie, že sa nikdy nestretli s mužským násilím alebo so sexuálnymi útokmi a ktoré sa nikdy neobťažovali zistiť si, aké časté toto násilie je.

Jedna vec, ktorá mi dáva nádej je, že tie ženy, ktoré môžu protestovať a organizovať sa, tak robia, a majú medzi sebou niekoľkých naozaj slušných mužov a trans ľudí. Politické strany sa snažia uspokojiť najhlasnejších v tejto debate, ignorujúc obavy žien, na svoju vlastnú škodu. Ženy sa vo Veľkej Británii začínajú organizovať nezávisle na politickej príslušnosti, znepokojené z erózie svojich ťažko vybojovaných práv a zo všadeprítomného zastrašovania. Žiadna z gender kritických žien, s ktorými som sa rozprávala, necíti k trans ľuďom nenávisť, naopak. Mnohé sa o túto tému začali zaujímať práve preto, že im záležalo na trans mládeži a k trans dospelým, ktorí si proste chcú žiť svoj život, cítia veľké sympatie. No napriek tomu čelia tieto ženy útokom a obvineniam z aktivizmu, s ktorým sa nestotožňujú. Najironickejšie na tom je, že snahy umlčať ženy slovom „TERF“ mohli potlačiť omnoho viac z nich v ústrety radikálnemu feminizmu, než tomu bolo v posledných desaťročiach.

Posledné, čo chcem povedať, je toto. Svoju esej som nenapísala v nádeji, že ma niekto bude ľutovať, ani len trošilinku. Mala som v živote neobvyklé šťastie; prežila som. Svoju minulosť som spomenula len preto, že rovnako ako ďalší ľudia na tejto planéte, tiež mám za sebou komplikovanú históriu, z ktorej pramenia moje obavy, záujmy a názory. Vždy, keď vytváram fiktívnu postavu, mám túto vnútornú zložitosť napamäti, a rozhodne na ňu nikdy nezabúdam, keď ide o trans ľudí.

Všetko, čo žiadam – všetko, čo chcem – je aby bola podobná empatia, podobné pochopenie rozšírené na tie milióny žien, ktorých jediným zločinom je želanie, aby ich obavy boli vypočuté bez toho, že by museli čeliť vyhrážkam a nadávkam.


Páči sa vám, čo robíme?
PODPORTE NÁS

2 myšlienky na “J.K. Rowlingová píše o tom, prečo prehovorila na tému pohlavia a rodu

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Create your website with WordPress.com
Začíname
%d blogerom sa páči toto: